Moja vlastná tvorby

19. ledna 2013 v 16:55 |  Príbehy
Príbeh
Prvá časť
Kde bolo, tam bolo, bola jedna krajina kde sa to všetko začalo. Začalo sa to presne v jednej malej dedinke kde nebývalo veľa ľudí. Tá dedina bola čarovná. Diali sa tam čudné veci. Tej dedine vládol kráľ Príbežko. Bol to veľmi dobrí kráľ, mal tri dcéry a manželku kráľovnú Alexandru. Jeho dcéry sa volali: najstaršia Eleonóra, stredná Anastázia a najmladšia Eliška. Eliška bolo veľmi láskavá a dobrá, Anastázia a Eleonóra obidve boli pyšné a namyslené. Eliška rada chodila do dediny pomáhať ľuďom. Jej sestry chceli iba jedno, chceli byť kráľovnami a vydať sa za bohatého princa. Raz išla Eliška do dediny k jednej dobrej babičke. Babička sa z Eliškou rozprávala a rozprávala. Babička nevedela že Eliška je princezná o povedala jej aj to čoby nepovedala keby vedela že je to jedna z kráľových dcér. Povedala jej toto: "Ach počula som že tie princezné nie su veľmi dobré a že su veľmi pyšné. Keby boli také ako ty tak by mali ich rodičia veľkú radosť. Nemyslíš, Eliška?" Eliška jej odvetila: "Ale ja som počula že jedna z nich je dobrá a milá." Babička : "No veď ak je naozaj taká dobrá, tak by mohla byť aj naša kráľovná ☺. Ach, mohla by si mi ísť nazbierať nejaké drevo do lesa? Aby som si mohla zakúriť." "Ale áno, rada to pre vás urobím." Eliška teda išla nazbierať drevo do lesa. Uvidela tak zlú kráľovnú ako sa rozpráva z jej dvoma synmi. Hovorila im toto: "Synovia moji, chcem aby ste išli na pytačky do zámku. Mám veľké pláni ako sa stať kráľovnou. Viem že jeho dcéry sa chcú vydať za bohatých princov. A to je pre nás veľmi dobré." Eliška rýchlo utekala k babičke aby jej dala drevo. Potom sa ponáhľala do zámku aby povedala rodičom čo počula. Eliška to všetko povedala rodičom. Obidvaja boli vystrašení, rýchlo niečo vymýšľali aby ochránili svoje dcéry a kráľovstvo. Na druhí deň ráno pri raňajkách povedali, že ony sa ešte vydávať nechcú a že ony chcú prežiť ešte pár rokov pri rodičoch. V teň deň o tretej hodine prišli pytači. Pytači hovorili: "Prišli sme z ďaleká, pýtať si ruku vašich dvoch dcér. Sme veľmi bohatí a môžeme ponúknuť vašim dcéram veľ šperkov." Kráľ im odpovedal: "Sme veľmi radi že ste nám zavítali ale naše dcéry sa ešte nechcú vydávať a chcú ešte pár rokov byť pri nás, žiť pri rodičoch. Veď predsa sú ešte veľmi mladé a na vydaj majú ešte veľa času. Pytači odišli a boli veľmi ustráchaní čo s nimi spraví zlá kráľovná. Keď prišli do hradu kráľovná bola síce nahnevaná ale svojim synom by nič nespravia. Tak teraz musí plánovať ďalší plán. Eliška znova išla navštíviť babičku. Eliška povedala babičke: "Musela som ísť na hrad povedať kráľovi o tom čo som počula v lese aby ochránili svoje dcéry. Hádam som in pomohla." Zase prišiel večer a Eliška odišla do zámku. Doma sa dopočula o tom, že sa budú konať slávnosti a že do slávnosti nesmie vyjsť z kráľovstva. Eliška povedala rodičom že ona musí ísť povedať babičke, že nepríde aby sa o ňu nebála. Rodičia jej to dovolili. Tak Eliška išla k babičke a povedala jej: "Babička moja prepáčte mi ale nemôžem k vám teraz chodiť, poslali nám na zámok aby sme in pomohli z prípravou na oslavu." Babička bula smutná ale vedela že ju o pár dní uvidí. Eliška odišla. Prípravy na slávnosti boli v plnom prúde. Nikto nevedel kam skôr skočiť. Eliškine sestry Anastázia a Eleonóra si len šaty a šperky vyberali aby vyzerali pred ľudom dobre. Eliška namiesto vyberania šiat a šperkov pomáhala druhým. Ani sa nenazdala a už boli slávnosti. Rodičia Eliške našťastie dali ušiť šaty a pripravili šperky aby si mala čo obliecť. Tie šaty a šperky boli ľahké ako pierko mali jemnú farbu. Eliška sa bála aby ju nikto nespoznal, ale mala veľké šťastie lebo ju nikto nespoznal. Slávnosti pominuli a v dedine sa šepkalo že tá princezná vyzerala ako Eliška, ktorá všetkým pomáhala. Prešiel rok a Eliška stále chodila do dediny. Ale jeden deň ju zazrel jeden mládenec ktorý Elišku poznal už dlhšie a vedel že je princezná. Mládenec bol synom babičky ale musel ísť pred dvomi rokmi na vojnu. Babičke povedal že keď bol v zámku, videl najmladšiu princeznú a že so do nej zaľúbil. Babička mu povedala: " Ách, môj milí, veď ty nie si žiadny princ či kráľ. Ty na ňu nemáš. Ale ja poznám jedno dievča ktoré sa podobá na princeznú. Je veľmi láskavá a pomáha všetkým v dedine. Však ty ju uvidíš keď ku mne príde. Dnes by mala prísť. Pôjdete mi drevo nazbierať a tak sa lepšie spoznáte." Eliška prišla k babičke a keď uvidela mládenca zľakla sa že povie babičke že je princezná a nie chudobná dievčina. Babička povedala Eliške aby jej išli nazbierať drevo. Mládenec sa prihovoril Eliške a povedal jej: " Ja viem že si princezná. Ale nemusíš sa báť že to poviem." " Keby si to povedal tak by to babičke bolo asi veľmi ľúto lebo pred rokom mi niečo povedala o nám princeznách. Ale ja som nechcela nikomu nič spraviť, ja som iba chcela pomáhať ostatným. Veď ty vieš že je všetkým pomáham." "Áno ja viem veď ty si nám pomáhala a každý večer si chodila naspäť do zámku." "Ale veď o tom nikto nemal vedieť. Sľúb mi že to nikomu nepovieš. Po tom bi to dobre nedopadlo. Dúfam že si to nikomu nepovedal." "Nie nikomu som t nepovedal a ani nepoviem." Nazbierali veľa dreva a tak sa vrátili k babičke. Tá im zatiaľ pripravila veľkú večeru. Navečerali sa a Eliška odišla. Babička sa pýtala čo mu povedala a či sa mu páči. On jej povedal: "Ale veľa mi o sebe povedala a áno páči sami a veľmi."Eliška takto chodil k ním ďalšie dva roky. Eliška a mládenec menom Edvart sa zaľúbili. Raz kráľ s kráľovnou povedali: "Dcérky naše, rozprávali sme sa že už máte veľa rokov(21,19,17). Mali by sme vás už vydať, nemyslíte si?" Anastázia a Eleonóra im odvetili: "Áno to máte pravda, nás dve by ste moli vydať. Veď predsa máme už dosť rokov." Eliška račej nič nepovedala. Vedela že jej nedovolia vydať sa za Edvarta. Bola s toho veľmi smutná. Kráľovná si zavolala Elišku do jej komnaty. Pýtala sa jej: "Eliška prečo si taká smutná od tej chvíle čo sme vám povedali že sa máte vydať? Mne to môžeš povedať." Eliška odpovedala: "Ale to ti ne môžem povedať.L Alebo, tak ti to teda poviem."Eliška jej všetko povedala. Kráľovná jej povedala: "Ale to nevadí, ak sa máte naozaj radi. Toto isté sa stalo mne o tvojmu otcovi. Ja som bola iba obyčajné dievča. Jeho rodičom to nevadilo. Neboj určite to nebude vadiť ani jemu." Kráľovná išla aj s Eliškou ku kráľovi. Kráľovi to vôbec nevadilo. Eliška išla oznámiť túto šťastnú novinu babičke a Edvartovi. Aj on a babička boli šťastní a tak sa konala svadba. Kráľ dal Eliške a Edvartovi celé kráľovstvo. Všetci žili šťastne.(Koniec prvej časti)

Tento príbeh som naozej napísala sama.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama